Toto je pôrodný príbeh Kataríny jej slovami.

Pracovala som v pražiarni kávy, bola som na začiatku tehotenstva, bola zima, prišiel par, pani zjavne vo vysokom štádiu tehotenstva: prosíme si latte, ale také, z ktorého porodíme, hahahahahaaa. Tak sme sa zasmiali a o štyri dni prišli opäť, a ja skleslo: och, nepomohlo? A oni – veď pomohlo! A pod kabátom nebolo bruško, ale bábo v šatke.

Mne zastavil rozum: tá žena je úplne v pohode, chodí, smeje sa, prišla na kávu, neleží v nemocnici, je šťastná – to je ako možné?! Vôbec mi to nesedelo s tým, čo som doteraz vedela o pôrode. Tak som sa začala pýtať.

Mimochodom, bola to žena, matka 6tich deti, čo s mužom a pôrodnou asistentkou rodí doma. Ja každý deň môjho života budem Bohu vďačná, že som ich stretla. Kým sme ich nestretli môj muž odmietal ísť k pôrodu. Potom, čo sa porozprával s manželom tejto ženy zmenil názor.

Termín podlá lekára: 15.9.
Termín pôrodu: 27.8. (49cm, 3500g) o 3:36
Od odtečenia plodovej vody pôrod trval cca 6 hodín.
Prvorodička, absolvovala som predpôrodný kurz.
Rodila som v Pôrodnici Havířov. Išli sme zo Žiliny.
Pôrod bez medikamentov, bez zásahov, bez nastrihu.

Večer 26.8. asi o 21:00hod som sa postavila zo záchoda a mala som pocit, že mi niečo steká po stehnách. Odtiekla mi plodová voda. Asi do pol hodiny začali kontrakcie. Moje telo sa správalo tak, že po kontrakcií som vždy spala/oddychovala. Cesta do pôrodnice Haviřov trvala 1,5hodiny. Po príchode som bola otvorená na 7 prstov. Počas vyšetrenia mi všetko opisovali, a na všetko si pýtali povolenie. Vedela som, že vypudzovacia fáza začne, až keď tlak na konečník neprestane aj po odznení kontrakcie – čo je kľúčová vec pre rodiacu ženu a tak malo ich to vie… dali mi pritmie, ticho, intimitu pôrodu s mojim mužom. Pôrodná asistentka prichádzala v tichu, sporadicky, vždy z láskou, nehou, komunikovala prevažne s manželom, monitor je bezdrôtový, takže som mohla robiť, čo som chcela, i keď som len spala… jedla hroznový cukor, pila. Manžel mi masíroval kríže a moji priatelia na telefóne sa modlili . Vyberte si pôrodnú polohu: vtedy som dostala paniku, lebo som nevedela ako chcem rodiť konkrétne… nič som nechcela, len byť s manželom, napokon mi bolo najprirodzenejšie sadnúť si naňho. Bol to veľmi dobrý pocit, keď som ho celým telom cítila ako podporu. Pôrodná asistentka vo veku nad 50rokov, ani doktorka, ktorá sa len prizerala, nemali problém pri mne kľačat, keďže manžel sedel na nízkom štokerliku. Žiadnu super emóciu som nemala keď sa dcéra narodila, skôr som bola v nemom úžase, ako je možné, že som porodila to najkrajšie dieťa na svete, manžel plakal prvú ligu a ja som sa nim cítila nekonečne milovaná. Žiaľ som mala poranenie 3.stupna a zo šitia som mala paniku, no to pochopenie a ľudskosť v tomto okamihu človek potrebuje ako sól. Doktorke som povedala, že ju prosím nech sa ma nedotýka, kým mi to lokálne neumŕtvi, bola veľmi láskavá a ja som to šitie vôbec necítila. Cely ten čas, bola mala na mne, napriek tomu, že som stratila extrémne veľa krvi a po pôrode odpadla. 2,5h nepretržitého bondingu, na meranie dcéry po bondingu šiel spolu so sestričkou manžel. Boli sme v nemocnici dva dni, lebo som stratila veľa krvi a odpadávala, ale dcéra bola cely čas so mnou na výnimku 20min, keď som sa sprchovala a tá emócia bola neuveriteľne silná, šla som sa zblázniť bez nej. Neviem si prestaviť, že by mi ju nepriniesli par hodín, ako je na SR zvykom, veľmi by mi to ublížilo.

Môj pocit z pôrodu: bol to môj najlepší životný výkon, ale nie taký, aký mi ho opisovali ženy rodiace na Slovensku, napriek poraneniu nemám asi jednu negatívnu emóciu, šla by som za týchto okolnosti rodiť každý deň. Bol to najkrajší zážitok v mojom živote. Vďaka Bohu za pôrodnicu Haviřov. Od upratovačky po primára, som sa cítila pochopená, rešpektovaná, bola v tom nesmierna ľudskosť, empatia, prijatie a láska v najzraniteľnejšom období ženy.

Pani Katarína ešte dodáva: Prvý mesiac po pôrode bolo u nás doma všetko úplne super, všetko fungovalo, pomaly som sa zotavovala, do tejto doby sme nikoho neprijali na “návšteve”.

Po 6. týždni sa nahlásila moja mamina s cieľom pomôcť mi na týždeň a ten ďalší týždeň svokra. Moja potreba bola: navariť mi, podávať tekutiny, pomáhať s domácnosťou, no nekomunikovala som to, lebo som to považovala za samozrejmosť. A realita bola taká, že mamina mi v dobrej vôli vzala malú, aby som navarila, upratala, spravila kávu a malá väčšinu času plakala a mamina ju utišovala – “maminka o chvíľu príde”. Ja som bola tak hormonálne rozladená, nahnevaná, nepochopená, no nedokázala som to komunikovať, lebo by som na maminu kričala a to som nechcela. Na ďalší týždeň prišla svokra z čoho som bola na nervy, lebo sme nemali ideálny vzťah ani zďaleka. Takže dva týždne nervozity, spôsobili 4 mesiace koliky u dcéry. Tak strašne ma to mrzí. Verím, že to pomôže inej budúcej maminke, nebyť “slušnou“ a komunikovať potreby čerstvej maminky, nehovoriac o obrovskom tlaku okolia na “dobré rady” – nenos ju tak veľa, zvykne si, nekoj ju toľko a pod.