Som mamou dvoch úžasných zdravých synov. Keď som prvý krát otehotnela, nevedela som sa dočkať, kedy to oznámim mojej vernej priateľke Nicole. Bolo pre mňa veľkou radosťou, že som ju celé prvé tehotenstvo mala pri sebe. Môj nekonečný záujem o informácie týkajúce sa tehotenstva, pôrodu no najmä prirodzenosti, bol naplnený práve vďaka dule Nicole.

Bezproblémové tehotenstvo bolo zakončené úžasným pôrodom, v pôrodnici v Košiciach, v prítomnosti manžela a Nicole ako sprevádzajúcej duly. Aj napriek tomu, že na svoj prvý pôrod som spomínala stále s úsmevom, mala som veľkú túžbu druhý pôrod prežiť v domácom prostredí, bez zbytočných “spomaľovákov”, rutinných zásahov, kontrol a nemocničného prostredia. Prvý trimester druhého tehotenstva s Damiánom, som bola nalomená na domáci pôrod, no nebola som úplne presvedčená. Zháňala som si informácie a svedectvá úžasných žien, ktoré taktiež rodili doma. Raz mi jedna moja priateľka povedala, že ja som ideálny adept na domáci pôrod, najmä kvôli mojej povahe, optimistickému mysleniu a bezproblémového tehotenstva. V ten večer som nevedela zaspať.

Myslela som len na to, že veľmi túžim rodiť Damiána doma. Nevedela som sa dočkať rána, na rozhovor s manželom, ako sa s ním porozprávam o svojej veľkej túžbe. Bolo pre mňa veľmi dôležité, aby sme v rozhodovaní o pôrode boli rovnakého názoru. Manžel si ma vypočul, a následne sme sa dohodli, že môžeme zvažovať aj túto možnosť. Nebol ešte presvedčený 100 percentne, asi ako každý muž ktorý z úprimného srdca miluje svoju ženu, aj on sa bál rizík ktoré sa v spoločnosti najčastejšie hovoria v súvislosti s domácim pôrodom. Keď u nás bola na návšteve so svojou rodinou kamarátka, ktorá tiež rodila doma, porozprávali sme sa aj s nimi a ona mi posunula kontakt na skvelú sčítanú a obrovskou praxou znalú babicu. Spoločné stretnutie s babicou nás oboch s manželom utvrdilo v tom, že pôrod doma je práve tá cesta, ktorou sa chceme vydať. Najmä na manželovi som videla, že jeho obavy boli ako tak, zažehnané. Už sme to potom iba nechali na Božiu vôľu. Ak sa bude dať a dovolí mi to môj a Damiánkov zdravotný stav, ostanem rodiť doma. Ak nie, tak sme mali vymyslený aj záložný plán a to pôrodnicu v Starej Ľubovni. Prečo až tam keď v Košiciach máme 3 pôrodnice? Bolo pre mňa veľmi dôležité ako sa ku mne budú v pôrodnici správať. Taktiež som si nevedela predstaviť žeby mi niekto zakazoval rodiť v polohe mne prirodzenej.

Čím bol môj pôrod bližšie, tým viac som bola rozhodnutá, že je pre mňa najlepšie rodiť doma a práve naopak myšlienka, žeby som musela plánovať pôrod v nemocnici vo mne vyvolávala mierny stres. Nášho trojročného synčeka sme na pôrod tiež pripravovali. Vysvetlili sme mu ako sa rodí bábätko, povedali sme mu že mamka bude doma, že niektoré mamky chodia rodiť do pôrodnice a niektoré nepotrebujú pomoc lekárov a zvládajú to aj doma. Bol skvelý a strašne sa tešil. Ukázala som mu aj pár vhodných videí domácich pôrodov, zväčša takých, kde bolo prítomných viac súrodencov a veľmi sa mu to páčilo. Zakaždým ma krásne po dopozeraní videa objal. Vedela som, že je aj on pripravený no sama som nebola presvedčená, či si ho pri pôrode necháme doma alebo nie. Keďže som pri prvom pôrode nezažila prirodzené kontrakcie, a bol mi podaný oxytocín, tešila som sa z každej kontrakcie počas druhého pôrodu. Asi 10 dní pred samotným pôrodom sa mi spustili pravidelné kontrakcie, ktoré som podporovala pohybom, krúžením, dýchaním… po zvolaní duly a babice kontrakcie prešli a ja som sa dozvedela, že šlo iba o poslíčkov. Bola som rada že som bola rozhodnutá rodiť doma, pretože v opačnom prípade by som vyštartovala do pôrodnice a tam verím, už by som možno bola hospitalizovaná (otvorená som bola posledné týždne keďže Damiánko bol veľký a ja útla). Takáto “pohotovosť” sa odohrala ešte raz o pár dní neskôr.

V deň D , bol starší syn cez noc u babky a dedka. S manželom sme si dali obrovskú prechádzku mestom. Keď sme sa vracali domov, cítila som miernych poslíčkov tak si vravím že super, opäť sa trochu pootvorím, moje telo sa opäť krásne pripravuje na pôrod. Večer sme si šli ľahnúť a silné bolesti ma zobudili okolo pol dvanástej. Predychávala som ich presne tak ako som to cítila, pomáhala mi fitlopta aj krúživé pohyby panvy. Manžel ležal pri mne a každú chvíľu sa ma pýtal, ako by mi pohol pomôcť a či niečo nepotrebujem. Išla som si v tú chvíľu svoje a vedela som presne, čo moje telo potrebuje. Pri postavení sa z fitlopty mi začala odtekať voda, čo bola pre mňa obrovská radosť a hneď som volala babici že mi začal (už naozaj) pôrod. Manžel mi každú chvíľu menil uteráky ktoré boli mokré z plodovej vody. Cítila som kvôli neustálemu pocitu mokra veľký nekomfort, preto som sa rozhodla, presunúť sa do vane, kde som si na kríže striekala teplú vodu a pomaly sa mi ňou plnila vaňa. Babica už bola na ceste, môj starší synček u svokrovcov. V tú chvíľu som dokázala úplne vypnúť hlavu a niesť sa vlnami kontrakcií. Predychávala som ich, niektoré boli silnejšie, potom pár slabších, kedy som vedela nabrať energiu a potom zase silnejšie. Môj prvotný plán bol rodiť v spálni na zemi, no nakoniec mi vo vani bolo natoľko dobre, že som sa rozhodla ostať až do konca tam.

Medzičasom došla aj naša babica, porozprávala sa s manželom, potom došla v tichosti za mnou. Ani som nevnímala kedy došla, zrazu ma už hladkala po ruke. Povedala som jej že nakoniec asi ostanem vo vode, či je to ok. Ubezpečila ma, že sa mám rozhodnúť podľa mojich pocitov, že ak mi je dobre vo vani, kľudne tam môžem aj rodiť. Kontrakcie sa mi stupňovali, až som cítila, že už Damiánova hlavička klesá do pôrodných ciest. Vlny kontrakcií už boli natoľko intenzívne, že som sa rozhodla tlačiť. Bolo úžasné riadiť si celý pôrod sama. Cítila som kedy je hlavička vonku, podvedome som mu hladkala vlásky. To naštartovalo ďalšiu vlnu oxytocínu. Babica ukľudňovala manžela, že je úplne v poriadku to, že je hlavička vonku ale pod vodou, že prísun kyslíka má Damián cez pupočník. To ho ukľudnilo. Ja som tieto rozhovory vôbec nevnímala, podvedome som cítila a vedela, že robím všetko správne. Babica mi povedala že nech nasilu netlačím, že mám čas, nech si počkám na ďalšiu kontrakciu. A tak keď došla ďalšia vlna, zatlačila som z celej sily a chytila si Damiánka do vlastných rúk. Cítila som sa úžasne. Neuveriteľne potrebná pre to malé stvorenie, kompetentná, že som to celé zvládla sama, bez zásahov. Damián mal prepletenú pupočnú šnúru okolo ramienka, vymotať mi ho pomohla babica. Hneď som si ho položila na hrudník.

Keď som zrazu započula jeho plač, tiež ma to veľmi dojalo , a začala som plakať tiež. Prišiel mi veľmi maličký (keďže som bola zvyknutá na staršieho syna). Pozrela som na manžela a on na mňa hľadel takým zamilovaným pohľadom, ako pred troma rokmi pri pôrode staršieho syna. Pri pohľade na tie malé nožičky som povedala “aký je maličký” a na to manžel odpovedal, “obrovský je láska”. Môj pôrod trval 2,5h. Všetko bolo ako malo byť. Starú Ľubovňu by sme asi nestihli, čiže aj to potvrdilo to, že naše rozhodnutie bolo správne. Po asi 20 minútach som začala cítiť kontrakcie. Už nie také silné ako predtým ale dostačujúce, aby som dokázala porodiť placentu. Po porodení placenty, sme ju premiestnili do misky, Manžel si vzal do spálne spolu s miskou Damiána. Mne pomohla babica postaviť sa a mohla som sa v kľude sama osprchovať. Samostatne som prešla do spálne kde už sa pri slabučkom svetle bondingovali manžel s Damiánkom. Dami už aj hľadal cicušu na manželovom tele, tak som si ho vzala, položila na seba a nechala ho aby sám našiel to čo hľadal. Hodinu po narodení už krásne papal mliečko, odpočíval, spinkal. Ako anjelik. V posteli medzi mnou a manželom. Asi po tej hodine prišla za nami do spálne babica, či môžeme prestrihnúť pupočník, ktorý už bol úplne biely a studený. Prestrihol ho manžel a spolu s babicou šli spraviť odtlačok placenty na papier.

Po chvíli opäť došla za mnou babica s láskavou otázkou, či ma môže skontrolovať, či je všetko v poriadku s hrádzou a pôrodnými cestami. Všetko bolo ok a mohli sme sa ďalej s Damiánkom túliť. Ráno, sme odvážili a odmerali Damiána. Jeho pôrodná váha bola cca 4200g a dĺžka 53cm. Za celý pôrod som nebola ani raz vyšetrená, nikto mi nerobil nález na koľko som otvorená, nemala som absolútne žiadne zásahy či už do samotného pôrodu alebo do môjho tela.

Ráno sme si dali spolu s manželom, babicou spoločné raňajky, porozprávali sa, nasmiali sa a v láske sa rozlúčili. Na ďalší deň, nás prišla ešte pozrieť ako sa nám darí, či sme v poriadku. V to ráno sme mali videohovor so svokrovcami a synom, kde sme mu ukázali malé prekvapenie, ktoré ho doma čaká. Poobede prišli, a on sa s ním už privítal ako veľký brat. Pôrod doma, bol mojim veľkým snom a som rada, že mi to môj zdravotný stav, no najmä úžasný, chápavý a láskavý manžel umožnil. Bol to pre nás veľký emočný zážitok a stále na túto noc budem spomínať s veľkou láskou a pokorou.